ako to vidím ja

03.11.2018 14:06

 

 

 Minulý týždeň som bol na dovolenke. A priniesol som si aj suvenír. Samozrejme nechcený. Tým, že som navštívil tri rôzne krajiny, ochorel som tak ako som už dávno nebol. Na druhej strane viem, že som silná povaha a že to prekonám ľavou zadnou. Navštívil som miesta, ktoré som dávno chcel, stretol som sa so zaujímavými ľuďmi a mám ďaľšie krásne spomienky.

 

 

Bol to týždeň pred dušičkami. Kedy sú obchody preplnené vencami, kahancami a sviečkami. Napriek tomu, že aj ja mám mne veľmi blízku osobu v nebi, nie som zástanca tej tradície, ktorá vládne Slovensku a dalším krajinám.

 

S určitosťou si dovolím tvrdiť, že ak by som mojej mame dnes povedal, že otcovi na hrob uz nebudem kupovať veniec, tak by mi do smrti vsugerovávala pocit viny, že svojho otca neľúbim a neuctím si ho. Je to každého individuálny pohľad a názor. Každému sa páči niečo iné a vlastne, ani to nie je o tom, či sa mi to páči/nepáči. Pre mňa je to o tom, čo vznikne z toho neskôr. Koľko rokov sa bude vyrobená vec rozkladať a zaťažovať našu planétu. Keď si to všímam v tieto dni, koľko umelých kvetov, vencov a všelijakých nevkusných hlúpostí vyrobených stojí v obchode a neskôr to skončí v odpade. Ktovie ako dlho to bude v tom kontajneri, ako dlho to bude na nejakej skládke alebo ktovie kde. A nejde iba o tieto dušičkové dni.

 

Ak si celkovo pozrieš obchody, či už kamenné alebo internetové. Koľko je tam zbytočného nábytku, odevov, všelijakých "pomôcok", ktoré nakoniec musia skončiť so zľavou, aby sa konečne predali. Zamyslel si sa či je dopyt naozaj väčší alebo aspoň rovný ponuke? Zamyslel si sa nad tým ako dlho tu bude honosný mramorový pomník? Že už napríklad deti naších detí ani nebudú vedieť kto tam je pochovaný, ale pomník stále stojí. A zaberá miesto. Stál nemalú investíciu. Mysliš, že deti naších detí budú chodiť ku tomu honosnému pomníku? Zamyslel si sa nad tým ako rýchlo sa v posledných rokoch rozrastá cintorín? Pretože každý sa chce akoby ukázať ako svojho blízkeho miloval a postaví mu väčší a väčší pomník. Ale je to naozaj potrebné? Ak niekoho naozaj milujem je potrebné to dokazovať fyzicky, viditeľne? Naozaj je ten honosný, široký pomník potrebný? S kopcom nevkusných vencov a kahancov? Podľa toho sa určuje to, čo cítim k tomu kto mi chýba? Nerobíme to iba preto, že "sa to patrí"? Pretože sa to predsa takto robí už roky a logicky sa to teda musí robiť ďaľšie roky.

 

 

Už je to štyri roky čo môj otec odišiel a chýba mi stále rovnako. Stále to nie je ok. Stále mám v istých situáciách čo robiť, aby som neukázal slzy. Moja bývalá priateľka povedala, že to prejde. Možno potrebujem ešte ďalšie štyri roky, ktovie.

 

Otec pracoval celý svoj život v jednom zamestaní. A ja som veľmi pyšný, že moje terajšie zamestnanie je presne to isté ako mal môj otec. Milujem svoju prácu a som tam šťastný, pretože som to vždy chcel skúsiť a teší ma, že sa učím niečo nové. A často si pomyslím na to, že keby je môj otec tam so mnou fyzicky prítomný, že by sa cítil ako ryba vo vode, pretože viem, že aj on svoju prácu miloval. Je pár chvíľ v práci, keď mi niečo nejde alebo si neviem s niečim rady a vtedy si v duchu hovorím : oco poraď mi čo mám robiť? Ako to mám urobiť? Podľa mňa toto je to, že svojho otca ľúbim, nie ten veniec na hrobe. Ale to, že ho uznávam ako odborníka v tom odbore, to že sa na neho spolieham, lebo viem že mi pomôže, že mu dôverujem.

 

Keď som si vybavoval nový vodičšký preukaz, tak som tam uviedol aj skutočnosť, že v prípade smrti súhlasím s darovaním mojích orgánov. Ak môže niečo moje pomôcť niekomu kto to potrebuje, tak prečo nie? A zároveň ja mám vybratú možnosť spopolnenia. Ja nechcem zaberať miesto a ležať niekde hlboko v zime. Nechcem, aby ľudia chodili k jame, kde už moja duša dávno nebude. Nechcem, aby okolo tej jamy bolo kopec betónu. Nechcem, aby na tej jame boli pokladané vence. Ako hovorí jedna veta z kostola : pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš... Tak ja ten prach chcem byť. A pokiaľ ma nebude chcieť jeden človek z mojej rodiny, tak nech ma rozsypú niekde do mora.

 

 

To, že niekoho ľúbim nie je tá jama, ten veniec, kahanec, otčenáš pomodlený nad hrobom. Pre mňa je to pocit v srdci. A ten je so mnou nech som kdekoľvek.