..dávno zhasnuté

05.07.2015 23:04

 

Začnem možno netradične - Bibliou. Je jedno či si veriaci alebo nie, ale Biblia je jedna nádherná kniha plná krásnych myšlienok. 

 

A včera som pozerala film, kde zaznela jedna myšlienka, ktorú chcem dnes použiť : Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom. 

 

A podľa mňa toto sa dá použiť nie iba na muža, ale aj na ženu. Pretože tak ako muž opustí svojich rodičov, žena toto urobí tiež. Pretože obaja začínajú nový život. Spoločný. Kde budú iba on a ona. Akoby jedno telo. A pokiaľ to má správne fungovať, malo by to byť vyvážené, teda nemal by sa ani jeden z toho manželského celku vyvyšovať a myslieť si, že je niečo viac a môže tej druhej polovičke rozkazovať. Potom to predsa už nie je o spolužití a láske. Ale o "liečení si" nejakých komplexov, ktoré má ten jeden, ktorý túto harmonicky vyváženú jednotu porušil.

A úplne iný prípad je, ak do takéhoto spolužitia vstupuje jeden partner, ktorý už má deti z iného manželstva. Že pre toho druhého je to vlastne zvyknuť si ešte aj na niekoho iného, nového, koho nesplodil. Ku komu možno necíti až taký záväzok alebo lásku ako cíti k tej svojej vyvolenej.

 

Predstav si, že sa slovenská žena zaľúbi do muža, ktorý je z Nepálu. A zaľúbi sa do neho natoľko, že opustí svoju rodinu, zoberie svoje malé deti a odíde za týmto mužom do Francúzska, kde spolu žijú. Plne tomu mužovi dôveruje, keď mu zveruje osud seba aj svojích detí. Že prvý rok spolužitia je podľa nej úžasný a je šťastná, že po nevydarenom manželstve našla muža, na ktorého sa môže spoľahnúť a ktorému dôveruje. A zrazu po rokoch si ani nevšimne ako ju tento muž denne postupne obmedzuje. Že sa nechá od neho izolovať od celého sveta. Pretože je natoľko stále zahľadená do svojho muža, že ho poslúcha na slovo.

Oblieka si to, čo povie on.

Rozpráva sa iba s ľuďmi, ktorých jej on scháli.

Deti musia ísť na školu, ktorú on vyberie.

Kamarátiť sa môžu iba s bielými deťmi, akoby si on neuvedomoval, že on tiež nie je biely.

Na dovolenku idú, keď on povie.

Stretnutie s jej rodičmi je iba keď on dovolí.

A žena poslúcha. Stále. Aj keď v sebe nie je už dávno spokojná.

 

A ja sa pýtam tejto ženy : a ty s týmto súhlasiš? Aby on rozhodoval, že sa Tvoja 13 ročná dcéra nemôže kamarátiť s černoškou?

- no ja len nechcem, aby mala za muža černocha.

- a čo s týmto má tá malá černoška? Ty keď si bola v jej veku, kamáratila si sa s tmavými deťmi, keď teraz žiješ s nepálcom? Kamarátila si sa s bielymi deťmi, tak prečo máš teraz tmavého muža? Ako môžeš už teraz vedieť akú cestu život otvorí Tvojej dcére? Čo ked ju zaveje niekam do Austrálie a vydá sa za nejakého maora? Veď bude dospelá a láske predsa nerozkážeš. Tak ako Ty si sa zaľúbila a odišla preč od rodiny. Pýtala si sa niekedy svojej mami, či by chcela aby si mala tmavého muža a odišla bývať do zahraničia? Čo keď aj jej toto vadilo a vadi, tak ako teraz Tebe myšlienka, že by Tvoja dcéra mala muža černocha? A predsa si odišla. Čo keď aj Tebe teraz život dá pocítiť presne tento pocit, ako cíti Tvoja mama? 

 

Bolí ma ak vidím takéto situácie, ak o takomto počujem a bolí ma to, ak ten jeden človek stále vidí svetlo tam, kde je už dávno zhasnuté. 

 

Keď som dnes počúvala pieseň, ktorú som kedysi spievala so svojou dcérou, že som sa úplne preniesla do tých čias, keď sme boli spolu šťastné, tak sa mi nahrnuli do očí slzy. A v zápätí som si pomyslela na niekoho, koho som myslela že ešte stále milujem. Ale po chvíli mi tá myšlienka prešla, keď som si uvedomila, že s tým človekom by som už nechcela plakať. Aby ma videl plakať. Aby ma vzal do náručia a ja by som sa cítila pri ňom s tými slzami v poriadku. Že to bol vlastne iba zvyk, ktorý mi vravel že stále milujem. Ale plakať s ním už nechcem. 

 

Ktovie či tá žena chce stále plakať so svojím nepálcom. 

 

A čo Ty? Je ten človek, s ktorým zdielaš svoju prítomnosť zároveň aj človekom, s ktorým chceš plakať?