..pocity

11.05.2014 07:39

 

Poznáš ten stav, keď sa na niečo tešíš a keď to dostaneš tak to Tebou otrasie?

 

Že čakáš akoby na spasenie a keď to spasenie príde pred Teba, že ho dostaneš naservírované ako na podnose tak spanikáriš?

 

Tak presne tento pocit som zažila ja včera. A bolo to hrozné a čo je hroznejšie, ten pocit vo mne stále pretrváva. Myslela som, že keď sa z toho vyspím že to bude znovu ok, že sa na to budem tešiť, pozerať inak a proste že budem šťastná.

 

Ale nie som. Je vo mne akoby strach, že prišlo niečo a možno nebolo také, aké som čakala alebo mi na tom niečo neidentifikovateľné vadí, že mám z toho strach.

 

Predstav si, že snívaš o povolaní pilota. Že si denne viackrát v hlave premietaš aké to bude úžasné, keď budeš konečne po rokoch školy môcť pilotovať sám.  Ten pocit slobody a zároveň zodpovednosti. A predstav si, že ak po tak dlhom čase dostaneš do rúk lietadlo s úlohou pilotovať, sadneš si do sedadla a zrazu cítiš, že to nechceš. Že sa ti ten pocit nepáči. Že máš z toho celého strach. Ktorý si doteraz vôbec necítil. Že tá vášeň a všetko to chcenie sa zmenilo akoby kývnutím prútika na strach. Čo by si robil?

 

Večer ako som zaspávala, som sa snažila nemyslieť na nič. Mať proste čistú hlavu a myseľ a byť otvorená pocitom alebo tomu čo má prísť. Ale teraz ráno znovu cítim ten strach. Akoby sa bojím aj na to lietadlo pozrieť.

 

Neviem si vysvetliť tento stav. A verím, že nebude trvať príliš dlho, aby nepokazil to moje chcenie a moju vášeň, ktorá bola v celom mojom ja ako oheň, ktorý ma ženie dopredu.