..tečúca rieka (3 časť)

17.04.2018 21:25

 

Hneď ďalší deň sa začalo "pátranie" po novom meste, kam sa presťahujem. Ok, bude to Hastings.

 

Je tam more, sú tam firmy, ktoré môžem osloviť s pracovnými skúsenosťami aké mám a je to ďaleko od mesta, ktoré chcem nechať za sebou. Najviac ma upútal navonok starý a malý ,ale útulný domček.

 

 

Má červenú, drevenú bráničku a od cesty dve malé okná. No, aspoň sa tu budem mať čomu venovať, keď nebudem v práci. Domčúrik má aj miniatúrny dvor. Stačí. Je to v pohode. Stojím večer vonku, veci mám ešte v krabiciach. Nechce sa mi to všetko naraz vybaľovať. Stojím tam a snažím sa zhlboka nadychovať a vnímať ten vzduch, iný ako doteraz. Očami len tak blúdim po okolí, keď počujem ako moji nový susedia vyšli von tiež. Chcú sa zoznámiť. Sú to staručký dedulo a tetula. Zrejme manželia. Pýtajú sa odkiaľ som, kto tu so mnou bude bývať. Vyzvedajú. Sú milí. Pomyslím si : fajn, tak o dom mám postarané.. dve živé kamery. Ale nemyslím to v zlom.

Asi si kúpim psa. Áno, kúpim si psa. Idem si pripraviť aspoň posteľ, nech mám prvú noc výnimočnú a nech ma domčúrik prijme.

 

O ďalšie dva týždne : od dnes mám nového spolubývajúceho. V práci mi napadla myšlienka zájsť do útulku a čuduj sa svete, bol tam presne taký pes aký bol v mojom sne. Fenka. Volá sa Dora. Presne ako pes, ktorého sme mali kedysi doma. Pokiaľ nám ho niekto neotrávil. Teším sa. Prácu a psa by sme teda mali.

 

 

O mesiac neskôr už mám natretú bráničku novou farbou a konečne nevŕzga. Pri vchodové dvere mi perfektne zapasoval taký červený, starodávny, drevený stolček, ktorý bol v dome, asi zabudnutý predchádzajúcimi majiteľmi. Ten červeny dáždnik je kúpený v bazare. Proste sa mi tam hodil. Večer sa chodím prechádzať  pri kraji mora. V teniskách po piesku a pozorujem ako voda špliecha tie kraje.

 

Počúvam ten zvuk a cítim sa úžasne. Vnímam tú vlhkosť vzduchu a nádhernú prírodu. Sadnem si na veľký kameň a premýšlam.  Myslím na ženu, ktorú ľúbim, ale už nemôžeme spolu byť. Potom sa vrátim domov, pozdravím susedov. Sú veľmi fajn a pomáhajú mi, ak si s niečim neviem rady.  Občas ešte dlho sedím na tom červenom stolčeku vedľa dverí a pozorujem ako Dora šanti akoby mala nekonečný zdroj energie.

 

Je sobota doobeda, akurát sme sa s Dorou vrátili z rannej prechádzky, dávam si sprchu a pijem kavu pri úplnom sústredení do sledovania burzy a v tom počujem ako šteká Dora. Ale nie zlostne, ale tak inak.

Idem pozrieť von a pri bráničke stojí ONA. Prišla. Stojí tam a fajčí. Vidím, že sa akoby usmieva aj keď sa chce premáhať, že nie. Je nervózna. Prišla, hoci sa neozvala už dva roky, lebo spolu nekomunikujeme. Asi ma chcela prekvapiť a vidí, že ma prekvapila a že sa teším. Aj Dora sa teší. Tak prídem ku nej, opriem sa tam o kamený múrik a som tam s ňou pokiaľ dofajčí. Pozerá sa presne tak, ako keď mi prišla povedať, že ma už nikdy viac nechce vidieť. Neviem čo mám povedať. Vyjde susedka a zakýva nám. Už dofajčila.

 - Pôjdeš aj dnu alebo si mi prišla len ofajčiť múrik?

Podpichenm ju. Otváram bráničku. Chcem jej ponúknuť kávu, ale potom si spomeniem ako mi naposledy povedala, že kávu nepije, lebo nepotrebuje.

 - No..ako si ma tu našla?

 - Normálne.

Moje ústa sa škeria. Jej typické slovo. Človek úplne pochopí čo tým slovom myslí.."normálne"..

 - A čo bolo dôvodom, že si sa rozhodla prísť?

 - Len tak. Žiaden dôvod nie je.

 - Nemáš chuť sa ísť chvíľu prejsť? Iba sem blízko. Chcem Ti niečo ukázať.

Sedím vo svojom aute a čakám na ňu.

 - To chceš, aby som do tohto auta s tebou nasadla?

Škerím sa. Cítim sa fajn ako už dávno nie.

 - Dora ,Ty zostaň doma, budeš strážiť.

Sedíme v aute. Pozerám sa akoby na volant.

 - Aj naštartuješ? Alebo sme si len sadli a toto som mala vidieť ako tu sedíme?

Pozriem sa na ňu, jemne sa usmejem. Sedím v mojom aute. Vedľa mňa sedí žena, ktorú milujem. Kľud, ukľudni sa, dýchaj! Opakujem si v duchu.

 

Parkujem pred mólom. Vždy tu fúka vietor. Ale dnes je teplo, tak je to príjemné. Prejdeme ho celé dookola. Sadneme si tam na lavičku a poviem jej.

 - Ďakujem, že si tu. Veľmi si mi chýbala.

Nepovie na to nič. Viem, že na to sa nedá čo povedať.

 - Vždy si mi hovorila, že ja Ťa pozvem inokedy, potom...myslím na obed do reštiky a tak. Pozriem jej do očí : Nemyslíš, že teraz je už to Potom? Hm?

Asi mám práve presvedčivý výraz tváre, pretože súhlasí. Cítim sa pyšne. Nedaľeko je výborná indická reštaurácia. Pikantné nám padne vhod.

Jedlo bolo výborné. Sú skoro štyri hodiny popoludní, keď sme sa vrátili ku mne domov. Dora je natešena, že sme doma. Oblieha JEJ okolo nohavíc a stále ju obňucháva.

 - Choď, lebo Ťa zašlapím. To už menšieho psa nemali?

  - Neurážaj môjho psa. Mne sa taký páči.

Zavediem ju do mojej malej obývačky. Pustím telku.

 - Predstav si, že ja odporca televízora, mám telku. Ešte to neviem ani ovládať, pozri milión tlačidiel na ovládači a neviem načo.

Vezme ovládač a hneď vie, čo ma stlačiť.

  - Čo si stlačila? Ako si to urobila?

- Tebe nedali príručku k tomu?

 - Dali, ale ja to nikdy nečítam.

 - Tak asi by bolo dobré začať čítať aj príručky.

Pomyslím si : jediná príručka, ktorú si želám čítať je tá, kde nájdem ako vrátiť všetko to medzi nami nazad. Ale nepoviem to nahlas.

 - Vieš čo by mi urobilo radosť? Keby tu zostaneš do zajtra.

  -Dobre. Ale ráno musím odísť.

Dýchaj, dýchaj, dýchaj! Snažím sa zakryť svoje udivenie. Cítim sa viac a viac uvoľnene.

 

 

Ležíme oproti sebe v posteli. Medzi nami je medzera.

  - Nikdy by mi nenapadlo, že budeme takto ešte ležať. Že sa budeme vidieť, že Ťa budem mocť  pozvať konečne aj ja na obed. A že budeš sedieť v mojom aute. Bolo to fajn. Ďakujem Ti. Ale to, čo si vážim a čo sa mi vďaka Tebe podarilo zistiť je to, že milovať sa dá nekonečne dlho, aj napriek všetkým hlúpym chybám, ktoré dokážu dvaja ľudia urobiť.  Ja Ťa stále ľúbim. Viem, že si moje srdce želá, aby sa to všetko dalo vymazať a začať znovu, ale viem že to sa nedá. Že si nikdy nedáme už ani jednu pusu. Jediné čo môžeme je pozerať sa na seba. Ako teraz. Si najkrajšia žena na svete.

  - Psssst...Tíško..

Mám chuť sa jej dotknúť, aspoň prstom jej prejsť po dlani, ale nie. Nemôžem.

 

Je nedeľa ráno. A ja stojím vonku pri bráničke. Očami blúdim po okolí tak isto, ako v môj prvý deň na tomto mieste. Pozriem sa hore a poviem : Ďakujem. Ľúbim Ťa.

 

pokračovanie nabudúce